Prvky kresťanského života
Ako ich Tomáš videl vo svojich devätnástich rokoch, možno nájsť v liste adresovanom tiež Pavlovi Straussovi zo dňa 16. 3. 1943: Duchovný život kresťana by musel vynikať popri hĺbke aj veľkou prostotou. Už aj preto, lebo Kristus bol pri všetkej hĺbke a šírke osobnosťou náramne jednoduchou, do ktorej sa vie vcítiť každé dieťa, ktorého každý v podstate vie aspoň vytušiť. A čo by mal byť kresťan inšieho, ak nie „alter Christus“. Jednoduchosť je nielen Kristovým príkladom, lež i príkazom podopretá: „Ak nebudete ako dietky…“ A potom: láska, pokora, odovzdanosť, dôvera – tie nutné prvky kresťanského života sa musia ukázať v detinsky prostom náhľade na život. Konečne – veď celý duševný život záleží na jednej jedinej tak prostučkej vete: „Nie ja, ale Kristus!“ Odpustíš mi, že som sa rozpísal, no môže sa nám teraz také rozjímanie zísť. I náš pôst, naše pokánie, naša ľútosť má stáť v znamení tejto vznešenej prostoty. To všetko znamená bolestné poznanie, sladkú dôveru a odhodlaný návrat – nie sebatrýznenie. Lebo každá prepiatosť nás hatí v napredovaní a vrhne nás späť do svojho úbohého „ja“. Tak ako som nedávno čítal: „Pocestný, ktorý obzerá tri hodiny s úžasom každý kameň, o ktorý sa potkol, nezájde ďaleko.“ Zaiste – sme plní hrozných slabostí a padáme pri každej príležitosti, ale bojujme spokojne a s dôverou vždy znova – Jeho sila sa v nás ukáže. Tým nech je náš pôst: prípravou a očakávaním Jeho príchodu do nás – aby sme boli schopní prijať Jeho slávu do seba – aby naše srdcia boli dosť široké a poddajné – aby sme sa stali jedným jediným „Lumen Christi“. Veď nám ide o to: Aby On, aby Jeho plameň žiaril. Že si práve nás, tie krehké voskové sviece vybral k tomu, je celkom vedľajšie. Spiritus flat ubi vult (Duch veje, kam chce).