Spomienky na rodinu Munkovcov
Uvádzame niekoľko spomienok na Tomáša a Františka Munkovcov očami osobných svedkov, ktoré nech nám slúžia na povzbudenie.
Páter provinciál Jozef Jurovský o prijatí Tomáša Munka do noviciátu: Chlapca sme prijali výnimočne, lebo mal také vlastnosti, také zmýšľanie, že sme mu jeho žiadosť nemohli odoprieť.
Pavol Strauss o Munkovcoch: Život zdanlivo pozostáva iba z „náhod“ – no v úvodzovkách. „Náhodou“ som sa zoznámil s rodinou, ktorá ma náhodou poučila o sv. omši a hneď ma zobrala do kostola, kedy som prvý raz sledoval vedome sv. obeť. U nich som videl, „čo znamená nasledovať Ježiša Krista v každodennom živote, v neustálej práci na sebe, v láske ku každému a v znášaní krížov. Môj odpor sa rozplýval postupne v intenzite ich žitého a prežívaného kresťanstva, aké som si do tých čias nevedel predstaviť.
Kardinál Ján Chryzostom Korec: Viem, že Tomáš Munk bol nielen navonok vzorným seminaristom, ale že žil aj vnútorne veľmi opravdivo z viery a veľmi opravdivo a hĺbavo prežíval svoje povolanie k jezuitskému kňazstvu. Okrem lásky k modlitbe a k duchovnému životu prejavoval zrejme sklony k intelektuálnej hĺbavosti.
Páter Jozef Porubčan SJ: Počas mojej prípravy na kňazstvo som mal jedného priateľa. Volal sa Tomáš Munk, a bol Žid. Stal sa však kresťanom a tiež chcel byť kňazom.
Pri jednej debate sa rozhovoril: – Vieš, to je také zvláštne, – nás Židov málokto pochopí. My skutočne nemáme obdoby medzi inými národmi. Svoju výnimočnosť nosíme viac v sebe, ako si to kto môže myslieť. Ktorý národ na svete, – z tých najstarších, alebo z tých najmladších, – môže hovoriť o svojom jedinom praotcovi, z ktorého povstal? Pozná niekto prvého Gréka, prvého Rimana, prvého Francúza, prvého Slovana? My však skutočne vieme, z koho pochádza náš národ a reálne a tvrdo sledujeme od neho svoju históriu až do dnešných čias.
Od tisícročí sme tu ako dospelý národ, ktorý mal a má svoj jasný svetonázor, svoje národné povedomie. Neraz sa mi zdá, akoby sme boli múdrym mužom, ktorý sa ťažko nechá poúčať od nejakého mladíčka, čo ešte vôbec nebol na svete, keď sme my už dávno prenikali veľkými tajomstvami života. Najpozoruhodnejšie je na tom ale to, že svoju dlhú tisícročnú kontinuitnú životnosť nemáme z výhodných zemepisných podmienok, ani z mimoriadnej branej moci národa. Tento národ prežil i vtedy, keď bol rozbitý a rozprášený po celom svete, keď nebolo jediné miesto, ktoré by mohol nazvať svojím.
Po celé tisícročia žil z jediného výkriku, ktorý sa nesie celými dejinami: Počuj, Izrael, náš Boh je jediným Pánom! – Od tisícročí má spísanú túto svoju vieru v knihe, ktorú nazýva Knihou kníh – Bibliou.
Biblia je našou prenosnou vlasťou, – hovoril ďalej môj židovský priateľ. Keď má Žid v rukách Bibliu, cíti sa doma, nech by bol kdekoľvek na svete. Jeho praotcovia mu v nej rozprávajú tajomstvo histórie vlastného národa, ale i kroniku celého ľudského rodu. Od samého začiatku, od prvého človeka, čo sa objavil na zemi. Ba viac, spomínajú i to, ako sa formovala naša planéta, ako sa formoval vesmír. Nedivte sa teda, že sa s touto knihou cíti všade doma. Všade v priestore i všade v čase. To naozaj nemožno s ničím porovnať. Takej výnimočnosti sa naozaj ťažko zrieknuť.
My sme neprežili a nežijeme na základe výhodných medzinárodných dohôd a zmlúv, ale na základe zmluvy s Bohom, so skutočným Bohom. Ani múdrosť našej Biblie sa neopiera o vedecké výskumy, ale práve o túto zmluvu. A to sú úžasné veci. Myslím, že už naša vlastná existencia je dôkazom našej pravdy.
Bolo to začiatkom posledného vojnového roku 1945 a môj priateľ – Žid dobre vedel, že ako jeho ostatných súkmeňovcov, ani jeho neminie koncentrák.
Jedného večera povedal: Zajtra ráno už určite prídu. Nešiel spať, išiel do kaplnky, celú noc prekľačal pred bohostánkom. Ráno vyšiel s úsmevom na tvári a so slovami: „Tejto noci som ponúkol Bohu svoj život za svoj židovský národ“.
Ešte v ten deň prišlo po neho gestapo. Zahynul v koncentráku. Predčasná tragická smrť dodala jeho slovám mimoriadnu vážnosť. Až dodnes na ne rád a často myslievam.
Edmund Peter Bárdoš, kňaz, konvertita zo židovstva, spoluväzeň v koncentračnom tábore: Spomeniem tu hlavne rodinu Munkovcov z Ružomberka, ktorých mi láskavý Boh poslal ako nesmiernu milosť pre moje posilnenie a povzbudenie. Najstarší syn tejto rodiny, Tomáš, bol jezuitským novicom z kláštora vyvlečený. Už prvé stretnutie, keď na ich tvárach žiaril ozaj nebeský úsmev, ma spojilo s nimi až po ich mučenícku smrť. Božia prozreteľnosť poslala medzi nábožensky plytkých Židov exemplár rodiny spolupracujúcej s milosťou Božou. Spoločne si odbavovali modlitby ráno, pred jedlom i po jedle… Ruženec, duchovné rozhovory a čítali Písmo sväté. Židia s obdivom a s rešpektom pozorovali túto rodinu. Mnohí prehlásili, že dosiaľ sa nestretli s tak hlbokým kresťanským presvedčením a tak presvedčivo a krásne o kresťanstve nepočuli hovoriť ako z úst tejto rodiny.
Najväčším argumentom mi bola Munkova rodina, ktorá prakticky svojím životom a konaním dokazovala, čo je to po kresťansky žiť. Ťažká je debata s ľuďmi, ktorí majú na všetko len jediný pohľad – hmotný a hmotársky. Tu jedine zaváži príklad lásky, trpezlivosti a modlitby.
Po celý čas v lágri boli vzorom pre všetkých hrdinskej kresťanskej mužnosti. Vedeli ako ozajstní svätci všetky hrozné údery koncentračného lágra znášať s pravou kresťanskou trpezlivosťou a odovzdanosťou do vôle Božej. Plní optimizmu čakali vyslobodenie – vôľa Božia rozhodla ináč a viem, že sa Jej podrobili s radosťou, veď celý ich život smeroval a živelne túžil po večnej vlasti. Ešte jedno by som chcel poznamenať, že z hĺbky srdca milovali slovenský národ ako máloktorý syn tohto národa a túžili vrátiť sa ku nemu a pracovať na jeho pravé zveľadenie.