Život rodiny Munkovcov
Rodina Munkovcov bola jednou z mnohých rodín, ktoré sa stali obeťou nacistického systému. Rodičia František a Gizela a ich synovia Tomáš a Juraj sa narodili ako židia. Životný zápas o hľadanie pravdy ich priviedol do Katolíckej cirkvi a vyústil do úprimnej a hlbokej konverzie.
František Munk, pôvodným menom Filip, sa narodil 25. septembra 1895 v Reci neďaleko Senca. Po získaní základného vzdelania na ľudovej škole navštevoval meštiansku školu v Trnave. Potom pokračoval v štúdiu na Vyššej obchodnej škole v Bratislave, ktorá ho pripravila pre dráhu vynikajúceho pracovníka v oblasti obchodu. V roku 1918 ho cisár vyznamenal za zásluhy o vojenský priemysel. Od roku 1922 žil v Lučenci, dal si zmeniť meno na František a pracoval ako riaditeľ strojární. V roku 1923 sa oženil s Gizelou Kohnovou a žili harmonickým manželským a rodinným životom.
Gizela Munková, rodená Kohnová, sa narodila 23. októbra 1900 v Lučenci. Po skončení meštianskej školy navštevovala vzdelávací a školský ústav vo Viedni, kde si osvojila aj francúzštinu a angličtinu. Ani nie dvadsaťročná sa civilne zosobášila s tridsaťpäťročným Židom Eugenom Policzerom, inžinierom z Lučenca. Nebolo to však šťastné manželstvo. Po dvoch rokoch sa úradne rozišli, čo išlo ľahko, pretože nemali deti. Od svojho manžela nežiadala nijakú materiálnu podporu. Zakrátko nato sa ako dvadsaťdvaročná vy dala za súkromného úradníka Františka Munka. Civil ne sa zosobášili 2. mája 1923 v Lučenci.
Tomáš Dezider Munk sa narodil v Budapešti 29. januára 1924, hoci rodina bývala v Lučenci. V roku 1926 sa presťahovali do Bratislavy, bývali na dnešnej Leškovej ulici. V rokoch 1930 – 1932 žil pravdepodobne s rodičmi v Mukačeve, kde bol jeho otec riaditeľom hospodárskej a priemyselnej akciovej spoločnosti. V školskom roku 1932/33 navštevoval ľudovú školu v Bratislave. Potom študoval na reálnom gymnáziu. Rád kreslil farebnými ceruzkami, zachovali sa niektoré jeho výkresy. Jeho bratislavskí spolužiaci si na neho spomínali ako na inteligentného, príjemného a tichého chlapca. Príchodom do Ružomberku sa Tomáš v školskom roku 1938/1939 stal študentom Štátneho slovenského reálneho gymnázia. V Bratislave študoval v nemčine, teraz sa musel preorientovať na slovenčinu. Zvládol to dobre. V triede sa zoznámil s Pavlom Horským, ktorý pochádzal z Vlkolínca. Spájalo ich veľké priateľstvo. Tomášov mladší brat Juraj Munk sa narodil v Bratislave 16. apríla 1930, kde začal chodiť do ľudovej školy. Po presťahovaní rodiny navštevoval od roku 1938 školu v Ružomberku. Tu postupne rozvíjal svoje veľké umelecké nadanie, ktoré sa prejavovalo najmä hrou na klavíri. Vystupoval na verejných koncertoch. Sám sa pokúšal komponovať. Neskôr príležitostne hrával v jezuitskom kostole na organe.
Do Ružomberka sa celá rodina Munkovcov presťahovala v roku 1938. Bolo to v čase, keď sa František Munk stal riaditeľom ružomberskej celulózky. Jeho sekretárka Ružena Schniererová si na neho spomína ako na pracovitého, náročného, čestného človeka a výborného odborníka: „Bol to vynikajúci riaditeľ. Ako otec. Bol prísny, vyžadoval presnosť dochádzky a precíznosť v práci“. Keď Munkovci prišli do Ružomberka, stali sa jednou z mnohých židovských rodín, ktoré tam žili. Vtedy sa však už nehlásili k židovskej viere. Ešte počas svojho pobytu v Bratislave sa s ňou vnútorne rozišli a rozhodli sa vystúpiť zo židovskej náboženskej obce. Notársky úrad 4. januára 1938 vydal o tom potvrdenie. Odvtedy boli z hľadiska náboženskej príslušnosti bez vyznania. V Ružomberku bývali na poschodí dvojpodlažného bytu na Nemeckej ulici č. 27 (dnes Scota Viatora 1). Na prízemí bývala rodina Molnárová s postihnutou dcérou, ktorej Munkovci pomáhali a venovali sa jej vzdelávaniu. Radi chodievali do prírody.
Život po krste
V rodine Munkovcov dôležitú úlohu zohrávalo hľadanie pravdy a túžba po hlbokom duchovnom živote. Zaoberali sa židovstvom i kresťanstvom a hľadali medzi nimi súvislosť. Mali korene v židovskom náboženstve, no objavovali Ježiša Krista ako cestu svojho života, ako pokoj, aký im nemohol dať nik iný. A tak sa otvárali pre kresťanstvo a krst. Vstup rodiny Munkovej do Katolíckej cirkvi nebol náhodný, ani nebol motivovaný iba spoločenskou situáciou, ktorá sa na Slovensku stávala pre nich veľmi nepriaznivou. Bol vyústením ich hľadania pravdy. Gizela Munková už v roku 1933 napísala: Neviem, či ako Židovka nestojím bližšie ku kresťanskej ideológii než masy, ktoré majú vo svojich matrikách zapísané katolík.
Sekretárka Františka Munka Ružena Schniererová dosvedčuje: Pán Munk mi hovoril, že my, ktorí sme sa narodili ako katolíci, ako kresťania, to berieme ako viacmenej samozrejmú vec, že sme kresťania; ale on a celá rodina z túžby po poznaní a preto, že zistili, čo obsahuje kresťanstvo a katolícka viera, sa dali pokrstiť.
V roku 1939 boli všetci členovia rodiny rozhodnutí prijať sviatosť krstu. Svoje rozhodnutie vyjadrili aj písomne. František Munk v žiadosti o krst okrem iného na písal: Podľa svedomia môjho, duševne a so srdcom som už dávnom členom Cirkvi Kristovej. Nebol to ani rozkaz ani zákon, ktorý mi to predpisoval, bola to túžba vnútorná, neomylné želanie po najsprávnejšej, pre mňa šťastie značiacej dráhe životnej. Prehlasujem teda s dobrým svedomím a s dušou otvorenou, úprimnou, že – ako vďační a verní stúpenci Kristovi – chceme vstúpiť do Cirkvi katolíckej, aby i naše deti a ich potomci viedli svoj život podľa najčistejších zásad kresťanských a mohli tak vzdorovať prípadným pokušeniam, ktoré by ich odvrátilo z rovnej cesty. K tomuto nášmu rozhodnutiu prosíme o požehnanie Pána Boha, Ježiša Krista a tých, ktorí v mene apoštolov ich Cirkev spravujú.
Gizela Munková v zdôvodnení napísala: Uprostred vášní si chcem zachovať jasný pohľad; aby som všetkému mohla porozumieť a všetko milovať. Patrím teda do Kristovho spoločenstva. Môj vstup do Katolíckej cirkvi by bol iba vonkajším ustanovením mojej najvnútornejšej duševnej štruktúry, ktorá sa nikdy od Ježiša neodklonila – bez neho sa nikdy nezaobišla.
Tomáš zdôvodnil svoj krst slovami: Som radosťou naplnený v očakávaní milosrdenstva Pána, vstupujúc do Jeho cirkvi. Keď teraz túto očakávajúcu radosť mám odôvodniť, zdá sa mi to byť veľmi ľahkou úlohou. Je to asi preto, že som učenia Kristove už predtým hlboko cítil, než som ich znal. Cítim však predsa, že týmto krokom ukážem s hrdou a šťastnou mysľou, že chcem navždy patriť do tábora Kristovho, že mojou zbraňou je práca a láska k blížnemu, mojou helmicou duch, mojím štítom pravda, a že to všetko je podopreté vierou v jediného Boha a vo večnú silu učenia Jeho Syna, – že takto vyzbrojený nemusím sa báť ničoho, ani pokušenia, núdze, ale najmenej zla, každodenných krívd a nespravodlivostí ľudských. – Lebo: Ak je Pán Boh so mnou – kto proti mne?
Svojím písomným zdôvodnením len dovŕšili svoje osobné rozhodnutie stať sa kresťanmi. Keďže prvé manželstvo Gizely Munkovej komplikovalo prijatie krstu, obrátil sa ružomberský farár Ján Ferenčík na spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Vo svojom liste potvrdil, že v rodine
Munkovcov sa všetci dlho pripravovali na krst, učili sa základy viery a mravov. Zdôraznil, že krstom neočakávajú nijaké výhody z hľadiska spoločenského postavenia a že ich záujem o krst je úprimný. O svedomitej príprave Munkovcov na krst svedčia farárove slová: Rodina sa nedala odradiť ani ťažkými podmienkami od svätého krstu. Najvzornejšie sa pripravovala na krst. Prevzala najdôkladnejšie katechizmus. Objednala si Sväté písmo, modlitbové knihy, apologetické a liturgické knihy a študovala pravdy nášho náboženstva. 24. novembra 1939 farár Ján Ferenčík v ružomberskom kostole pokrstil Františka, Gizelu, Tomáša a Juraja Munkovcov. Od svojho krstu žili Munkovci horlivým náboženským životom, vzdelávali sa a rozširovali si obzor. Každodenne navštevovali bohoslužby (vo farskom či jezuitskom kostole) a pristupovali ku sviatostiam. Často si vykonávali duchovné cvičenia a uvažovali o Bohu, v ich spoločných rozhovoroch mali náboženské témy ústredné miesto.
Ich príkladný život ovplyvnil viacerých ľudí, s ktorými sa stretali. Jedným z tých, ktorých výrazne poznamenalo svedectvo ich života, bol aj židovský lekár Pavol Strauss, ktorý ako lekár pôsobil vo vojenskej nemocnici v Ružomberku. U Munkovcov videl, čo znamená nasledovať Ježiša Krista v každodennom živote, v neustálej práci na sebe, v láske ku každému a znášaním krížov. Sám dosvedčuje: Život zdanlivo pozostáva iba z náhod – no v úvodzovkách. „Náhodou“ som sa zoznámil s rodinou, ktorá ma „náhodou“ poučila o svätej omši a hneď ma vzala do kostola, kde som prvý raz vedome sledoval svätú obeť. Žil som s nimi a prežíval ich konvertitský zápal, ich nesmierne vnútorné vypätie smerom k Absolútnu a napriek mojej stálej oponentúre rozplýval sa postupne môj odpor v intenzite ich žitého a prežívaného kresťanstva, aké som si do tých čias nevedel predstaviť.
Pavol Strauss sa v roku 1942 definitívne rozhodol pre vstup do Katolíckej cirkvi. V auguste toho istého roku prijal krst a jeho krstnými rodičmi boli František a Gizela Munkovci. Vyznal: U krstných rodičov som spolu s nimi prežíval krásu a hĺbku kresťanstva. Život modlitby a lásky. Krásne prostredie krásnych ľudí. Boli voči mne nesmierne láskaví a pozorní. Čítali sme spolu staršiu i novšiu duchovnú literatúru a chceli sme úprimne žiť len z toho.
V roku 1943 povzbudená príkladom ich života vstúpila do Katolíckej cirkvi Matilda Domaratzká, pôvodne evanjelička.
Od svojho krstu žila rodina Munkovcov intenzívnym náboženským životom. František každý deň navštevoval bohoslužby a pristupoval ku sviatostiam, viackrát si vykonal duchovné cvičenia. Centrom ich spoločného uvažovania v rodine sa stali náboženské témy. Viera v Ježiša Krista a život podľa evanjelia utvárala z celej rodiny krásnych ľudí. Ako dosvedčil Pavol Strauss: Viera v Ježiša Krista umožnila z rodinného a manželského spoločenstva Munkovcov utvárať krásnych ľudí a krásne prostredie. Ich príkladný manželský a rodinný život postavený na evanjeliu dodnes ostáva výrečným a aktuálnym posolstvom pre našu dobu. Život v duchu evanjelia je cestou k obnove dnešných manželstiev a rodín. Konvertita, katolícky kňaz Peter Edmund Bárdoš spoznal vo Františkovi Munkovi človeka, ktorý ako otec vynikal v rodine Munkovcov. Charakterizuje ho týmito slovami: múdry, kľudný, vyrovnaný. V spomienkach na koncentračný tábor napísal: Otec Munk so synom Tomášom boli stále so mnou. Poznal som v nich ľudí vysoko kultivovaných, na vysokej duchovnej výške zjednotených s Kristom. Živé exempláre ozajstných kresťanov! Vždy optimisti, usmiati, trpezliví, nenápadní a vždy láskaví k druhým.