V radostnej atmosfére veľkonočného obdobia sa v nedeľu 4. mája 2025 v Katedrále sv. Martina v Bratislave slávnostne uzavrel Rok Tomáša Munka, vyhlásený pri príležitosti stého výročia jeho narodenia. Svätej omši za hojnej účasti veriacich z Bratislavy, Ružomberka i ďalších miest predsedal apoštolský nuncius v SR Mons. Nicola Girasoli.
V homílii sa prihovoril bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko. Hostí v bratislavskom Dóme privítal provinciál slovenských jezuitov páter Jozef Šofranko SJ. V úvode vyslovil poďakovanie všetkým, ktorí sa podieľali a podieľajú na procese blahorečenia.
Medzi prítomnými boli aj bývalý vicepostulátor diecéznej fázy procesu blahorečenia RNDr. František Mikloško, členovia komisie historikov a ďalší zaangažovaní v kauze, ktorá je od roku 2015 v rímskej fáze. Medzi dvoma desiatkami koncelebrantov boli bývalí jezuitskí provinciáli Emil Váni a Ján Ďačok, sócius provinciála Jakub Garčár a viacerí diecézni kňazi, medzi nimi bývalý bratislavský dekan Mons. Ján Formánek. Evanjelium predniesol diakon Tomáš Pružinec, člen Spolku priateľov MUDr. Pavla Straussa.
Liturgiu sprevádzal spevácky zbor Chorus Salvatoris pod vedením Mgr. Róberta Mésároša. Zbor pôsobí pri jezuitskom Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave. Na organe hral Cyril Galis. Svätú omšu vysielalo v priamom prenose Rádio Lumen.
V homílii Mons. Jozef Haľko poukázal na veľkonočnú vieru v Kristovo vzkriesenie ako prechod od rezignácie k oduševnenému svedectvu. Upozornil na kľúčový moment v čítaní zo záverečnej kapitoly Jánovho evanjelia o zázračnom rybolove (Jn 21,1-14). Ako uviedol, slovo „v ktorom sa zbiehajú všetky významy, všetky siločiary“ evanjeliového textu, moment, „v ktorom sa všetko láme k lepšiemu, v ktorom je zárodok zmŕtvychvstania“, je vyznanie apoštola Jána: „To je Pán!“
„Toto je jadro výpovede, v ktorej sa stretáva príbeh napísaný pred dvetisíc rokmi s príbehom každého jedného z nás,“ zdôraznil kazateľ. Pripomenul, že Cirkev nám predkladá pred oči mužov a ženy, ľudí, ktorí aj uprostred hrozby bezprostrednej straty života vedia povedať: „To je Pán!“ a „Tu je Pán.“ Sú to príklady „tých, ktorí ani v najnáročnejšej situácii nerezignovali a zostali na nastúpenej ceste“.
Zo života rodiny Munkovcov priblížil Mons. Haľko tri momenty, v ktorých sa skonkretizovala ich viera v Ježišovu zachraňujúcu a posilňujúcu prítomnosť. Prvým je osobné motto mladého jezuitského novica Tomáša, uchované v rukopise: „Celý duchovný život záleží na jednej, jedinej, tak prostej vete: Nie ja, ale Kristus.“
Druhým momentom, ktorý kazateľ vyzdvihol, je vzťah Munkovcov k Svätému písmu. Citoval Tomášovo vyznanie rehoľnému spolubratovi o jeho židovskej identite: „Biblia je našou prenosnou vlasťou. Keď má Žid Bibliu v rukách, cíti sa doma, nech by bol kdekoľvek na svete.“ Tieto slová zaznamenal spolunovic Jozef Porúbčan, ktorý sa neskôr stal vyhľadávaným exercitátorom, ktorý viedol ľudí k meditatívnemu vhĺbeniu sa do textov Svätého písma.
Ak máme tento vzťah k Božiemu slovu, Biblia sa stáva pre nás živým textom, ktorý k nám hovorí adresne do situácií nášho života, skonštatoval Mons. Haľko. Ilustroval to tretím biografickým momentom zo života Munkovcov. Zacitoval slová Františka Munka adresované synovi vo chvíli, keď ho dozorca v pracovnom tábore zrazil k zemi úderom päsťou do tváre: „Tomáš, ktorý pre nás bičovaný bol.“ Tomáša uvedomenie si vnútorného stotožnenia s trpiacim Ježišom okamžite vzchopilo a postavilo na nohy. Scénu zdokumentoval očitý svedok, kňaz Edmund Peter Bárdoš, spoluväzeň Munkovcov, ktorý neskôr pôsobil ako farár v Habovke a Zuberci.
V závere homílie Mons. Haľko sústredil pozornosť prítomných na skutočnosť, ako živo nás s Munkovcami spája viera vo sviatostnú prítomnosť Ježiša Krista v eucharistickom slávení: „Keď budete počuť slová „Telo Kristovo“, odpoviete „Amen“ s tým istým významom, ako ho hovorili oni.“
Deň záveru Roka Tomáša Munka bol symbolicky zvolený v spojitosti s 80. výročím smrti Tomáša a jeho otca Františka na pochode smrti. Výročný deň ich smrti pripadol na Veľkonočnú nedeľu resp. tretí deň oktávy Veľkej noci. (Úradný dátum smrti 20. apríl 1945, stanovený dodatočne v úmrtnom liste z roku 1946, dnes historici považujú za približný, ako najpravdepodobnejší dátum ich zastrelenia na pochode smrti neďaleko nemeckého mesta Neuruppin sa uvádza 22. apríl 1945.)
V závere slávnosti v bratislavskej Katedrále sv. Martina vyslovil koordinátor Roka Tomáša Munka páter Dušan Bezák SJ poďakovanie všetkým, ktorí sa aktívne podieľali a naďalej podieľajú na šírení úcty k rodine Munkovcov a na prehlbovaní ich odkazu pre budúcnosť.
Záverečné slovo pátra Dušana Bezáka SJ, koordinátora Roka Tomáša Munka
Milí bratia a sestry,
deň pred stým výročím narodenia Tomáša Munka, v nedeľu 28. januára 2024, sme slávnostnou svätou omšou v Ružomberku otvorili Rok Tomáša Munka. Jeho zakončenie sme naplánovali na dnes, nedeľu 4. mája 2025, dva týždne po 80. výročí spoločnej smrti Tomáša a jeho otca Františka, keďže samotné výročie pripadlo presne na veľkonočnú nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania.
Tak ako sme tento jubilejný rok otvorili v Ružomberku, kde Munkovci prežili posledné roky svojho života, jeho ukončenie chceme zavŕšiť tu v Katedrále sv. Martina, na území Bratislavskej arcidiecézy, kde sa v roku 2015 uzavrela diecézna fáza procesu blahorečenia Tomáša a Františka Munkovcov. Bolo to pri príležitosti 70. výročia ich úmrtia, po viacerých rokoch práce na zhromažďovaní materiálov a dôkazov o ich živote.
Preto je dnešná slávnosť zároveň možnosťou poďakovať všetkým tým, ktorí sa na tomto projekte obetavo zúčastnili a aj ďalej na ňom spolupracujú. Predovšetkým Bratislavskej arcidiecéze, na čele s jej arcibiskupom metropolitom Mons. Stanislavom Zvolenským, ďalej postulátorom, členom komisií a všetkým, ktorí na úrovni arcidiecézy pomáhali svojim úsilím.
Vďaka patrí aj tým, ktorí iniciovali tento proces na samom začiatku pred viac ako dvadsiatimi rokmi, starali sa priebežne o jeho propagáciu alebo zabezpečovali jeho kontinuitu až dodnes. Viacerí z nich už dnes nie sú medzi nami, boli to jezuiti aj nejezuiti, kňazi aj laici, rehoľné sestry a mnohí zanietení ľudia, ktorí zachytili a vnímali požehnaný odkaz a svetlo tejto rodiny.
Vďaka patrí aj všetkým, ktorí publikovali materiály o živote Munkovcov, predovšetkým pánovi Ivanovi Petranskému, ale aj mnohým ďalším. Osobitné poďakovanie patrí spolupracovníkom a veriacim z Ružomberka a okolia, ktorí uchovávajú živú spomienku a pamiatku na túto rodinu, ako aj tým, ktorí v rámci prípravy procesu blahorečenia vydali svedectvo o živote rodiny Munkovcov, a z ktorých veľká väčšina už zosnula.
Vďaka spomienkam dôstojného otca Edmunda Bárdoša z koncentračných táborov v Seredi a neskôr v Sachsenhausene, máme životné osudy dvoch členov rodiny Munkovcov, otca Františka a staršieho syna Tomáša, zachytené až do konca. Otec Bárdoš, sám židovského pôvodu, prežíval spoločenstvo s nimi posledné mesiace ich života v táboroch Sachsenhausen a Lichtenrade pri Berlíne. Jeho svedectvo hovorí o každodennom utrpení, ktoré tam zažívali, ale aj o kresťanskej viere a modlitbách, ktorá ich sprevádzali a posilňovali celý tento čas.
Práve tieto momenty a toto svedectvo ukazujú, že ich životy boli aj na takomto mieste až do konca preniknuté kresťanskou vierou a spojené s Ježišom Kristom.
Je zrejmé, že nenávisť národno-socialistického režimu, ktorá v plnej miere padla na členov židovského národa, rovnako dopadla aj na nepohodlných členov katolíckej Cirkvi a ďalších, a bolo len otázkou času, kedy by sa jej plánované zlo rozvinulo naplno na všetkých členov Božieho ľudu. Pre nás je príklad Munkovcov výnimočnejší v tom, že v sebe spájajú dva neoddeliteľné rozmery. Boli to mučeníci židovského národa a zároveň zomreli ako kresťanskí mučeníci, svedkovia Ježiša Krista. Pre nás je príklad ich života hodnotný práve v tomto celku, ktorý považujeme za nedeliteľný a snažíme sa ho v rámci našich možností a schopností čo najlepšie zachovať.
Tak ako poznáme koniec života Františka a Tomáša, čo bolo základom otvorenia procesu ich blahorečenia, nepoznáme už koniec života pani Gizely a mladšieho syna Juraja. Je dôvodný predpoklad, že zomreli v koncentračnom tábore Bergen-Belsen, ktorého posledné mesiace fungovania v roku 1945 boli doslova katastrofálne. Nefungovalo zásobovanie, hygiena ani základné predpoklady pre život a má sa za to, že Gizela aj Jurko patrili k tisícom ďalších, ktorí sa tu stali obeťami epidémie týfusu. Táto rodina zomrela rozdelená, ale ich spoločne strávené roky poskytujú obraz lásky, harmónie, dobra a požehnania pre členov rodiny aj ľudí okolo nich.
Božím riadením, posledné svedectvo o živote rodiny ešte ako celku máme opäť od Edmunda Bárdoša, a to z koncentračného tábora v Seredi. Píše toto: „Rodinu Munkovcov z Ružomberka mi láskavý Boh poslal ako nesmiernu milosť (gratiam externam) pre moje posilnenie i povzbudenie. Už prvé stretnutie, keď na ich tvárach žiaril ozaj nebeský úsmev, ma spojilo s nimi až po ich mučenícku smrť. Spoločne vykonávali modlitby ráno, večer, pred jedlom i po jedle, ruženec, duchovné rozhovory a čítali Písmo. Tak praktickým konaním dokazovali ostatným, čo znamená kresťansky žiť.“ To je posledné svedectvo tejto židovskej a kresťanskej rodiny a zároveň posledné svedectvo o nich ako o celej rodine.
Hoci kandidátmi blahorečenia z objektívnych príčin sú Tomáš a otec František, je nám jasné, že nemožno rozdeliť obraz tejto rodiny, ktorú násilne rozdelili koncentračné tábory. Ich život prebiehal spoločne a spoločný je aj koniec ich života v mašinérii likvidačných táborov, hoci na rôznych miestach. Našou úlohou je chrániť odkaz tejto rodiny ako jedného celku.
Tešíme sa na novopripravované publikácie o rodine Munkovcov, ale aj na publikácie o tých členoch rodiny, na ktorých sme sa z dôvodu príprav blahorečenia nesústredili. Je predpoklad, že to bola práve pani Gizela, ktorá ako prvá komunikovala s kresťanstvom a priniesla ho do rodiny. Už v roku 1933, teda šesť rokov pred ich krstom, nachádzame v jej denníku citácie z evanjelistu Matúša, zároveň s vedomím vlastnej identity a koreňov:
Môj výzor nie je natoľko výrazne semitský, aby ma považovali za Židovku. Avšak som ňou, a toto označenie si nesiem so sebou až do konca… Nie ako pýchu, lež ako osud, proti ktorému by som sa nikdy nechcela vzpierať. Osud, to je život, to je určenie. Život je sila, krása. Môžeme ho len pokorne prijať!… Som Židovka a prenasledovanie Židov sa skôr alebo neskôr dotkne aj mňa i mojich blízkych…
Táto predtucha silnejšie zaznieva v januári roku 1944, keď píše rodinnému priateľovi Pavlovi Straussovi tieto slová: … oproti hroziacej temnote nového roka … sa snažím každý deň pociťovať ako milosť – … každú hodinu blízkosti od človeka k človeku – nestrpím nijakú malátnosť srdca!“. V inom liste reaguje na odchod ich spoločného priateľa, ktorý opustil Európu, aby sa zachránil pred hrozbou nacizmu a píše: „ … ale Vy, Pavol, a my musíme tu slúžiť, áno, slúžiť a vytrvať – tak dlho, ako to osud od nás bude chcieť (…) Všetky poníženia musíme chápať ako povýšenia – nejde viac o jednotlivé osudy – ide o všetko.“
Ak sa na Munkovcov pozornejšie pozrieme, obraz ich života silne súznie s obrazom života Kristovho. Od „galilejskej fázy“, ktorou bol ich rodinný život v Lučenci, Mukačeve či Bratislave charakterizovaný rozvojom, vzdelávaním, umením, rodinnými vzťahmi, postupnou komunikáciou s kresťanstvom, cez presťahovanie sa do Ružomberka, kde plne prijali kresťanské sviatosti a rozvíjali duchovný aj liturgický život, každodenné spojenie so Svätým písmom – dávno predtým, než túto skutočnosť zdôraznil Druhý vatikánsky koncil – po fázu „jeruzalemskú“, fázu obety, keď bol život celej rodiny stále viac a viac pod tlakom nespravodlivých štátnych obmedzení, až po moment, keď boli zatknutí, uväznení, rozdelení, vydaní do rúk trýzniteľov, zbavení všetkého, keď brali na seba každodenný kríž múk, a po vrchol ich Kalvárie, keď bol ich život ukončený v neľudských pomeroch koncentračných táborov.
Jubilejný Rok Tomáša Munka sme slávili vo vedomí, že duchovné korene skryté v hĺbke budú zdrojom energie aj pre ďalšie generácie, ak si ich dokážeme pomenovať a byť si vedomí ich hodnoty. Munkovci nám môžu byť sprievodcami na ceste vnútornej obnovy spoločnej pamäte národa. Je to cesta úcty k náboženskému presvedčeniu iných, cesta vernosti, pokory, viery a lásky. Je to vedomie hodnôt vychádzajúcich zo židovsko-kresťanských koreňov, z ktorých duchovne i kultúrne čerpáme.
Modlíme sa za to, aby sa sila príkladu týchto Božích služobníkov pretavila aj do úspešného blahorečenia Tomáša a Františka, a môžeme dúfať, že raz aj celej rodiny. Ich príbeh je historicky spojený najmä s Ružomberkom, Bratislavou a so Slovenskom, ale má potenciál prehovoriť v omnoho širšom kontexte k celému svetu.
Svätý Ján evanjelista hovorí o svetle, ktoré tmy neprijali, ale ho ani nedokázali premôcť. Aj život rodiny Munkovcov je svetlom, ktoré fyzicky zhaslo v časoch temna, a predsa duchovne svieti dodnes. Pozývame všetkých hlbšie preniknúť do duchovnej krásy tejto rodiny a objavovať jej odkaz. A bude nás veľmi tešiť, ak sa príklad tejto rodiny stane posilou aj pre naše rodiny a všetkých ľudí aj v týchto časoch.
Agapé a umelecké pásmo v priestoroch jezuitov
Po svätej omši, ktorú uzavrela spoločná fotografia na uchovanie historickej chvíle, sa pozvaní hostia presunuli do priestorov Teologickej fakulty Trnavskej univerzity na Primaciálnom námestí. Agapé bolo spojené s prehliadkou výstavy rodinných fotografií a reprodukcií historických dokumentov zo života Františka, Gizely, Tomáša a Juraja Munkovcov.
O 15. hodine program pokračoval v jezuitskom Kostole Najsvätejšie Spasiteľa hudobno-slovným pásmom o životných osudoch, kresťanskom svedectve a trvalom odkaze rodiny Munkovcov. Hudobné vstupy v podaní kvarteta Collegium Musicum Salvatoris predstavili výber chorálových melódií z cyklu Salve Regina, ktorých autorom je francúzsky skladateľ duchovnej hudby Jacques Berthier.
Účinkovali Terézia Šuppová – flauta, Zuzana Michalíková – violončelo, Kristína Verčimáková – klavír a Vlastimil Dufka SJ – hoboj. V slovných vstupoch sa vystriedali manželia Juraj a Mária Klepáčovci zo spoločenstva Rodinných svätých omší (RSO) pri bratislavskom Jezuitskom kostole a študenti Gymnázia sv. Uršule v Bratislave: Magdaléna Schowanetz, Timotej Bajtay, Monika Salagová a Dominik Polák pod vedením prof. Lenky Muržicovej.
Počas umelecko-meditatívneho pásma bola na oltári vystavená relikvia blahoslaveného Carla Acutisa a v kostole si mohli návštevníci prezrieť informačné panely o živote mladého kandidáta svätorečenia. Popoludňajšie podujatie z Jezuitského kostola naživo prenášalo Rádio Mária Slovensko.
Médiá
Videozáznam hudobno-slovného pásma (Michal Lipovský)
Krátku videoreportáž zo záveru Roka Tomáša Munka si možno pozrieť vo Videoarchíve Správ TV LUX (7.5.2025), jej autorom je Michal Lipovský.
Audiozáznam priameho prenosu svätej omšu z katedrály v Rádiu Lumen
Fotogaléria (Juraj Thüringer, Človek a viera). Druhá fotogaléria. Fotogaléria z agapé a popoludňajšieho programu
Hudobno-slovné pásmo v Kostole Najsv. Spasiteľa v Bratislave – Audiozáznam Rádia Mária Slovensko
Kratšia ukážka z umeleckého programu (Jozef Bartkovjak): Videozáznam
FB-fotogaléria z agapé na Teologickej fakulte TU (Jozef Bartkovjak)
FB-fotogaléria z umeleckého pásma v Jezuitskom kostole (Jozef Bartkovjak)
Relácia Rádia Mária pred záverom Roka Tomáša Munka: Audiozáznam
Foto: Michal Lipovský, Juraj Thüringer (Človek a viera)
Text: Jozef Bartkovjak SJ