List pátra Provinciála k otvoreniu Roku Tomáša Munka

Drahí bratia a sestry, evanjelium dnešnej nedele v úvode a znova na konci uvádza, že ľud žasol nad Ježišom, „lebo ich učil ako ten, čo má moc“ (Mk 1, 22), lebo predviedol „nové učenie s mocou“ (Mk 1, 27) keď z posadnutého vyhnal nečistého ducha. U evanjelistu Marka, z ktorého čítame, je to prvý zázrak, ktorý Ježiš urobil, keď začal svoje verejné účinkovanie. Koľko úžasu prinesú a s akou mocou ešte len zaznejú Ježišove slová, keď neskôr v evanjeliu povie: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8, 34-35).

A aké mocné je zakaždým aj osobné svedectvo tých, čo nad týmito Ježišovými slovami nielen žasnú, ale ich aj nasledujú ponúknutím vlastného života. Zajtra, 29. januára, si pripome-nieme sté výročie narodenia jedného z takýchto svedkov: Tomáša Munka, jezuitského novica, ktorý bol na konci II. svetovej vojny zabitý pre svoj židovský pôvod a pre vernosť Kristovi. Mal len 21 rokov.

Pri tejto príležitosti chceme – počnúc dnešnou nedeľou – spolu s vami, naši drahí priatelia, sláviť Rok Tomáša Munka s mottom „Svedectvo viery hojí rany“.

Tomášov príbeh zároveň neoddeliteľne súvisí s príbehom jeho rodiny, rodiny Munkovcov, kde mala Tomášova viera svoje korene. A príbeh rodiny Munkovcov sa spája s mestom Ružomberok, kde bol Tomášov otec, František, v období Slovenského štátu riaditeľom celulózky. Spolu s manželkou Gizelou a dvoma intelektuálne a umelecky nadanými synmi, Tomášom a Jurajom, vydávali nevšedné svedectvo viery, lásky a rodinných cností, ale aj profesionálnej a občianskej statočnosti.

Rodina sa začala hlásiť ku Kristovi bez toho, aby sa zriekli svojich židovských koreňov. Sviatostný a duchovný život pestovali v kontakte s miestnymi jezuitmi. O hĺbke a presvedčivosti ich vzťahu ku Kristovi svedčí svedectvo ich rodinného priateľa, lekára, mysliteľa a literáta Pavla Straussa i ďalších osôb.

Tomáš, ktorý v sebe započul Božie volanie k zasvätenému životu a kňazstvu, sa vyznačoval nevšednou zrelosťou. Keď v 1943 ako 19-ročný vstupoval do jezuitského noviciátu, svoje osobné motto formuloval slovami: „Láska ku Kristovi až po zabudnutie seba“. Tejto láske zostal verný aj v tragických okolnostiach, keď svoj život obetoval Bohu.

Rodina Munkovcov bola zatknutá príslušníkmi nemeckých okupačných jednotiek v decembri 1944. Pre Tomáša si prišli priamo do noviciátu. Po väznení v sústreďovacom tábore v Seredi boli transportovaní do koncentračných táborov v Nemecku. Aj tam, v temnote lágrov, však podľa očitých svedkov dokázali okolo seba vyžarovať nádej.

Posledné stopy po matke Gizele a mladšom synovi Jurajovi sa strácajú v táboroch Bergen-Belsen a Ravensbrück. Otec František a starší syn Tomáš boli po nútených prácach v Sachsenhausene a Lichtenrade zastrelení príslušníkmi SS počas tzv. pochodu smrti 20. apríla 1945.

Osud rodiny Munkovcov je mementom o rasovej ale aj protináboženskej a proticirkevnej nenávisti hitlerovskej ideológie a o zničujúcich celospoločenských následkoch spochybnenia dôstojnosti niektorých ľudí alebo skupín osôb.

Svätý život rodiny Munkovcov je však predovšetkým mocným svedectvom o sile viery, o odpustení, o láske aj k nepriateľom a o láskyplnej vernosti Kristovi až po zabudnutie seba. Je svedectvom skutočne „nového učenia“ so skutočne „novou mocou“: stratou vlastného života – ozdobenou láskou, odpustením a obetou – si napokon život skutočne zachránili, život pre nebo.

A nielen život pre nebo, ale aj živé svedectvo pre naše povzbudenie a dodanie nádeje každému, kto je konfrontovaný podobnými skúškami, či už v rovnako brutálnej alebo aj v inej, sofistikovanejšej podobe. Odtiaľ aj motto tohto jubilejného roka: „Svedectvo viery hojí rany“.

V dobe, keď nám svetové dianie ukazuje drámy vojny, na ktoré sme už túžili zabudnúť; keď sa naša národná pamäť ešte nestihla celkom uzdraviť z rán minulosti, ktoré pokrivili svedomie mnohých ľudí; keď si uvedomujeme, že Kainov príbeh žiaľ nezostal minulosťou a minulosťou nezostali ani ideológie, chce rodina Munkovcov – ktorej členovia zomreli bez nenávisti v srdci a svojím postojom odpustenia mučiteľom sa pripodobnili Ježišovi na kríži – ponúknuť uzdravujúce svedectvo. Rok Tomáša Munka je príležitosťou sa s týmto svedectvom lepšie zoznámiť a otvoriť sa jeho liečivej sile s mocou.

V roku 2011 začala Bratislavská arcidiecéza proces blahorečenia Tomáša a jeho otca Františka Munkovcov, ktorý od roku 2015 pokračuje v Ríme a jeho ukončenie sa očakáva v najbližších rokoch. Ich príbeh je spojený najmä s Ružomberkom, so Slovenskom a stredoeurópskym regiónom, má ale potenciál prehovoriť k celej Cirkvi a k celému svetu.

Všetkých vás teda pozývam k modlitbe za tento proces. Ale aj za nás, jezuitov, a za nové povolania do našej rehole, aby sme – nasledujúc Tomášov príklad – boli ľuďmi „lásky ku Kristovi až po zabudnutie seba“.

A predovšetkým vás všetkých – v jubilejnom roku, ktorý dnes začíname – srdečne pozývam k spoznávaniu a hlbšiemu preniknutiu do duchovnej krásy tejto rodiny, aby sme sa ňou i my spoločne obohatili.

Okrúhle 80. výročie mučeníckej smrti Tomáša a jeho otca Františka pripadne práve na Veľkonočnú nedeľu 2025. Rok Tomáša Munka uzavrieme o dva týždne neskôr, v nedeľu 4. mája 2025.

Nech Kristus napĺňa vaše dni pokojom, P. Jozef Šofranko SJ, provinciál